Divoká voda

Cyklus Divoká voda Petra Kollár predstavený v Galérii Station sa zaoberá skúmaním človeka prostredníctvom vody. Podľa autora „cyklus reflektuje psychologické a psychofyzické aspekty a reakcie ľudského tela a mysle pri ponorení sa do vody, skúma jeho pocity pri pobyte v tomto fluidnom prostredí.” Technika linorytu vie dobre vyjadriť kontrast. Doslova vytvára zo skutočnosti negatív prezentovanej scény. Mnohé Kollárove variácie ukazujú mohutnú vzájomnú expanziu drobných rozdielov. Zameranie a sústredenie sa na jednotlivé práce nám ponúka jednoduchý návod ako spomaliť a podnietiť naše vnímanie pri zostupe do seba. Je to kalibrácia zmyslu nášho vedomia. Ak pristúpime na túto ponuku, zistíme, že naša duša predstavuje nielen naše telo, ale aj priestor. Skúsme si spomenúť, ako sa v scéne filmu Pink Floyd The Wall telo doslova strhne v kŕči z jednoduchého ležania na hladine do groteskného inferna obrazov nasledujúcich ako ponorenie sa dovnútra, do spomienok z detstva, do vojny a zlyhania spoločenského systému. Kollár tento moment premenil na ambient. V násobení obrazov tlače vytvára akoby zastavený film. Jeden cyklický moment. Neviem, či je syntetický alebo analytický, možno sme to práve my diváci, ktorí prinášame k inštalácii toto rozuzlenie. Bill Viola vo svojom krátkom filme The Reflecting Pool z roku 1977 ukazuje tiež zaujímavú paralelu. Bazén v spustnutej záhrade, obraz je jemne rozmazaný, sýty a farebný. Postava stojí na okraji bazéna, uvedomujeme si jej odraz v hladine. V jednej chvíli sa silno vymrští hore a obraz figúry zastane v najvyššom bode nad hladinou. Zvuk a jemný pohyb hladiny však zostáva v pohybe, plynulý, živý. Violovi sa podaril zvláštny „prechod hladinou” tým, že telo zostalo v tak očakávanom momente akcie bez následnosti preniknutia povrchom vody. Spôsobuje tak dynamiku našich vlastných vnútorných konceptov, podobných práve s Kollárovými variáciami ponárania. Telo preniká hmotou ako odveká túžba po duši. Možno aj preto tvorcovia Ghost in the Shell z roku 1995 zahrnuli do filmu scénu o androidovi, ktorý sa chodí v čase voľna ponárať. Na otázku svojho kolegu prečo tak robí, nevie konštruktívne odpovedať. Je to veľmi krásna scéna. Peter Kollár zvolil námet, ktorý inšpiruje prostredníctvom vrstiev a variácií. Dôležitá je figúra, jej štylizácia a prechod práve spomínanými vrstvami. Obsah a forma. Divoká voda, nádoba. Podobnosť človeka s vodou. Planéta ako organizmus, človek ako organizmus, planéta ako nádoba, človek ako nádoba. Voda ako duch.Niektoré scény sa odohrávajú v bazéne. Kachličky pomáhajú vytvárať ilúziu siete, ktorá dynamicky mení telo a to sa javí abstraktnejšie v porovnaní s námetmi, kde túto sieť nepozorujeme. Telo vstupuje do stavu uvoľnenia až levitácie a prostredníctvom vody dochádza k jeho podmaneniu. Aktivuje sa koncept vrstvenia, tonalita, viacfarebnosť, odtiene, maliarske gesto. Prostredie sveta versus prostredie prenatálneho stavu. Prostredie bazéna versus prostredie rieky/jazera/oceánu. Pred niektorými obrazmi môžeme pozorovať jemný papier s redukovanejšou grafikou, ktorá dotvára priehľadný film a ten rozširuje priestor nášho vnemu. Konkrétne na jednom motíve pozorujeme telo voľne splývajúce na hladine. Pri umiestnení v galérii je figúra vertikálne obrátená hlavou dole a predstavuje takto aj možný voľný pád. Sekvenčnosť animuje scénu. Zmena nášho tela v priestore mení čitateľnosť obrazu. Hĺbka objektu sa stáva samostatnou, ucelenou, interaktívnou.Úvodný text o vlne, ktorá zamrzla, vytvára s výstavou určité spojenie ale aj kontrast. Rozčerená hladina, hoci akokoľvek statická, nám ponúka rozhranie skôr roztápania než zamrznutia. Jemné zmeny nám dovoľujú pozorovať oživenú, prebudenú slučku variácií našich pohybov a pohľadov. Inštalácia sa stáva predmetnou, uchopiteľnou. Objekty sa stávajú znakmi, mostami medzi našimi asociatívnymi impulzmi, skúšame čiastočné spojenia. Pokúšame sa o analógie.„Ačkoli… žijeme ve společnosti, kde „předměty se v praxi stávají znaky a znaky předměty, druhá příroda zaujímá místo první přírody – původní roviny vjemové skutečnosti” (Lefebvre 1971), přece jen, … vždy existují „výhrady a rozpory, které znemožňují uzavření kruhu” mezi znakem a předmětem, produkci a reprodukci.” (3)Divoká voda a jej experiment skúmať človeka prostredníctvom vody nás vťahuje do fikčných svetov nášho podvedomia. Je to simulakrum. Ak v nás vyvstanú pri stretnutí s výstavou otázky, zrejme nájdeme aj odpovede. Treba sa im len otvoriť, možno aj v podelení sa so skúsenosťami z nášho života, tak ako to robí Kollár. A aby som rozvíril debatu, ponúkam svoju spomienku: „Koryto potoka má nerovné dno, tam, kde som stúpil, sa mi podlomila noha. Rybacinu cítim všade navôkol, žubrienky a malé ryby. Silnejúci a slabnúci prúd závisí od tvaru potoka a jeho prítoku. Ostriež mi zranil ruku. Pach na rukách si uvedomujem dlhý čas. V tie dni veľa splývam, ešte neviem plávať.”Kurátorský text by som rád ukončil krátkym obrazom z egyptských mýtov, v ktorých nachádzam rezonanciu s Kollárovým vrstvením grafických listov: „Hladinu pravody prikrývala hustá tma, lebo aj svätý prameň svetla spočíval v Hopejovej hrudi. A tvorca bohov, mocný Hopej stvoril slnečný svet. Na hladine pravody zjavil sa prvý útly klíček a čoskoro sa rozrástol v nádherný, v mnohých farbách sa skvejúci lotosový kvet.” (4)Stanislav Piatrik__________________________________________________________________________________

1 UUSMA, B. Môj ľúbostný príbeh, Absynt, 2018, s. 612 Biblia, Sväté Písmo Starého a Nového Zákona, Spolok svätého Vojtecha, 2012, s. 17  

3 HEBDIGE, D. Subkultura a styl, Volvox Globator, Dauphin, 2012, s. 214 ROMÁN, J. Mýty starého sveta, Obzor, 1966, s. 43